Choď na obsah Choď na menu
 


Povrchová úprava dreva v minulosti

 

            Už praveký človek spoznal v dreve neoceniteľného pomocníka, pomocou ktorého zľahčoval sebe a svojim blízkym ťažké životné podmienky. Oštepy, prvé obydlia, kusy nábytku však podliehali vplyvu poveternostných podmienok, predčasne ukončovali svoju životnosť a človek začal hľadať spôsoby, ako drevu zabezpečiť dlhšiu trvanlivosť. Všimol si, že ohorené drevo získalo pôsobením ohňa vlastnosti, vďaka ktorým lepšie odolávalo prirodzenému rozpadu. Ohorená vrstva dreva vytvorila na povrchu vrstvu uhlíka, ktorý konzervoval zdravé tkanivo pod ňou. To ľudia výdatne využívali pri stavbe obydlí a výrobe náradí. Okrem toho, oheň účinne spaľoval choroboplodné zárodky a živočíšnych škodcov. Pravekým kamenným náradím olupoval kôru, vyrovnával nezrovnalosti, čo môžeme považovať za prvé mechanické povrchové úpravy.

 

Starovek priniesol so sebou pokrok v povrchových úpravách dreva. Obydlia, či už išlo o chudobných ľudí, šľachtu alebo cirkev, sa budovali výlučne z dreva a až na konci tohoto obdobia sa stavebným materiálom stal kameň. Avšak dovtedy musel človek nájsť také spôsoby povrchovej úpravy dreva, ktoré by zabezpečovali životnosť dreveným výrobkom dlhé stáročia. Objav kovov výrazne prispel k obrábaniu dreva. Sekery, píly a hoblíky sa stali v tej dobe samozrejmosťou. Pomocou prvých nástrojov a šikovnosti tesárov dokázali ľudia vytvoriť diela, ktoré svojou životnosťou prekonali storočia. Zaujímavý spôsob úpravy povrchu vymysleli obyvatelia prímorských oblastí, ktorí hladkosť docieľovali šúchaním suchého piesku po dreve. Všimli si však aj druhú vec. Drevo, ktoré brúsili týmto spôsobom morským pieskom dosahovalo životnosť dlhšiu ako drevo obrobené pieskom riečnym. Túto konzerváciu spôsobovali soli obsiahnuté v mori a soľ sa stala ďalším významným doplňujúcim  prvkom v povrchových úpravách dreva.

V Čechách sa ako konzervačný prostriedok používala hovädzia krv zmiešaná so soľou, ktorou sa natierali stropné trámy a dokonca takéto trámy nájdeme ešte i dnes v moravských a českých chalupách. Sadze z komína zmiešané s ľanovým alebo konopným olejom taktiež prispievali k ochrane dreva. Masť zmiešaná so sadzami ( uhlík C ) prenikla hlboko do pórov dreva a znemožnila prístup vzduchu a vody hlboko do štruktúry. Tento spôsob využívali mnohé národy, pričom olej použili taký, aký v danej aglomerácii prevládal. Obyvatelia južnej Európy používali olivový olej a napríklad obyvatelia Číny mandarínkový olej vylúhovaný zo šupiek týchto plodov. Nemenej zaujímavé bolo údenie výrobkov z dreva. Dym, ako konzervačný prípravok sa dodnes používa na konzervovanie potravín, pričom v minulosti sa týmto spôsobom zachovali výrobky z dreva pre mnohé generácie. No a keď účinok dymu pominul, stačilo predmet vystaviť pôsobeniu dymu v priestore, ktorý nechýbal v žiadnej chalupe – v komíne.

 

Pred viac ako 350 rokmi objavili baníci pri meste Falune vo Švédsku v banských  medených baniach červený prášok, ktorý začali používať ako prírodný náter na svoje drevené stavby. Išlo o prírodný pálený pigment kašovitej konzistencie s vysokým podielom kyseliny kremičitej. Táto prírodná ochrana dreva sa používa dodnes, preslávila sa názvom faulnerská červená a  pozorovateľovi poskytne pri každej svetelnej zmene  vždy nový očarujúci odtieň.

 

V Marseile sa v 17. storočí vyrobilo mydlo, ktorého receptúra sa nezmenila až do dnešných dní. Toto mydlo využívali obyvatelia na čistenie dreva pred samotnou povrchovou úpravou. Na prípravu mydla sa používa predovšetkým olivový olej, mydlo je dobre rozpustné, bez umelých prísad a vonných látok. Pre svoju vysokú kvalitu a hygienu sa dnes využíva ako mydlo pre alergikov a pre malé deti .

 

Tak ako dnes, tak aj v minulosti drevo napádali živočíšni škodcovia a hubovité choroby. Obe sú biologického pôvodu, čo si uvedomovali aj ľudia v minulosti. Taktiež si boli vedomí o určitej hierarchii prírodných prvkov a pokiaľ niekto niečo likviduje, musí existovať aj prirodzená ochrana. Ľudové liečiteľstvo bolo uznávané aj zatracované, pričom dominantnú úlohu v ochrane dreva proti pôsobeniu biologických škodcov hrali rastliny, ktoré svojimi  aromatickými a chemickými vlastnosťami dokázali zabrániť pôsobeniu týchto vplyvov. Aromatické látky, ktorých prenikanie pôsobilo odpudivo pre živočíšnych škodcov, obsahovalo niekoľko rastlín, ktoré ľudia spracovali mletím, trhaním, miešaním, čím vznikla kašovitá hmota. Touto hmotou natierali už hotové výrobky z dreva, čím sa aromatizujúce látky vstrebali hlboko do dreva. Keďže pôsobnosť týchto prchavých látok bola obmedzená, postup sa musel po určitom čase zopakovať. Medzi najznámejšie rastliny, ktorými sa týmto spôsobom aromatizovalo drevo patrili, medovka, mydlica, pamajorán, baza, palina, žerucha, mäta a vratič. Okrem ochranného účinku, rastliny aj farebne zvýrazňovali výrobky, pričom pigmentujúce látky mali dlhšiu účinnosť ako aromatické.

 

Alchymisti, okrem hľadania kameňa mudrcov a výroby zlata, prispeli svojimi objavmi k úprave dreva. Vo svojich laboratóriách pracovali s chemickými látkami, pričom kyseliny boli nenahraditeľným prvkom. Z neopatrnosti sa kvapky týchto tekutín dostali na drevené stoly a tí, ktorí boli šikovní a vedeli využiť každý nový objav, si všimli farebné zmeny na povrchu. Najčastejšie používali kyselinu dusičnú a kyselinu sírovú. Záležalo na druhu dreva, ako sa sfarbí. Tak napríklad drevo tvrdé a husté – buk, javor, jaseň sa sfarbovalo svetlejšie a naopak, drevo mäkké  a redšie – lipa, topoľ dostávalo farbu tmavšiu. Veľmi citlivo reagovali na tieto kyseliny dub, slivka a čerešňa. Napríklad dub sa kyselinou dusičnou sfarbuje do hnedočervena, ale pôsobením kyseliny sírovej získava zamatovo hnedočiernu farbu. Ak ho namáčame v kyseline octovej, do ktorej pridáme železné piliny, sfarbí sa do čierna. Všeobecne kyselina dusičná sfarbuje všetky druhy dreva do červena, alebo do odtieňa pálenej tehly. Na drevo ju nanášali brkom, ktoré museli často obmieňať. Kyselina sírová vytvára na dreve tmavohnedý až čierny povrch. Účinok závisí od dĺžky pôsobenia, teplote a vlhkosti dreva. Je samozrejmé že obe kyseliny sa používajú zriedené, nakoľko  80 – 100 % roztok drevo už rozleptá.

 

Okrem kyselín sa drevo vyfarbovalo aj vápnom, ktoré sfarbovalo drevo do tmavohneda až čierna. Výrazne čiernu farbu takto získalo drevo z jablone.

 

Svoje miesto v povrchovej úprave dreva mal ( a doposiaľ má )  včelí vosk, ktorý sa aplikoval horúci z kovovej nádobky a rozotieral sa brkom. Práca si vyžadovala stále zahrievanie kovovej kanvičky a vysokú vzdušnú teplotu. Horúci vosk vsakoval do pór v dreve a prebytočný zaschol na povrchu. Prebytočná vrstva sa potom zoškrabala. Na tomto základe vznikla batiková technika, pri ktorej sa voskom prelievajú kresby na dreve. Po zaschnutí vosku sa povrch farebne upravuje – morí sa. Keď moridlo vyschne, vosk sa odstráni. Pod vrstvou vosku ostalo miesto nedotknuté farbou, čím sa dosiahne vystúpenie kresby. Celý povrch je nutné pretrieť  bezfarebným lakom.

M. Války